Vo februári roku 2011 boli pridelené posledné bloky IP adries jednotlivým regiónom. Ich vyčerpania na regionálnej úrovni na seba nenechalo dlho čakať.
O rok neskôr už nebolo možné pripojiť ďalšie počítače k internetu a tým začala 3. svetová vojna o IP adresy. Prvý svetový konflikt, ktorý bol zapríčinený internetom.
Zdá sa vám predchádzajúci odstavec ako sci-fi? Potom ste sa skoro trafili, pretože hoci to znie hrozne a nepredstaviteľne - trochu pravdy na tom je.
Predovšetkým je fakt, že posledné bloky IP adries boli pridelené 3. februára 2011. To však neznamená, že už žiadne ďalšie adresy nie sú dostupné. Posledných 5 blokov rozdelila americká organizácia IANA 5 regionálnym správcom, ktorí ich rozdeľujú ďalej.
Ako mohli IP adresy vlastne "dôjsť"? Celkom ľahko - nie je ich totiž veľa. "Iba" 4,3 miliardy (232). Myslíte si, že to je veľa? Tak vezmite do úvahy, že väčšina z nás pracuje v každodennom živote treba aj s 3 alebo 4 počítači alebo mobilnými zariadeniami a z nich každé potrebuje k funkcii IP adresu.
A to sa ešte v minulosti s IP adresami veľa plytvalo. V počiatkoch internetu, kedy nikto nemal predstavu, kam sa bude vyvíjať, boli prideľované nepredstaviteľne veľké bloky adries rôznym organizáciám podľa ich veľkosti.
Takže ak bola spoločnosť veľká, dostala blok adries z triedy A, ktorých je len 128. V jednej sieti triedy A potom bolo miesto pre 16,8 miliónov počítačov (224). Viete o nejakej spoločnosti, ktorá má vo svojej sieti toľko zariadení?
IP adresa je len číslo - jedinečný, 32-bitový identifikátor počítača v sieti. V podstate niečo ako vaše rodné číslo. Skladá sa zo 4 častí po 8 bitoch.
Každý bit môže mať hodnotu 0 alebo 1. 8 bitov tak tvoria akékoľvek číslo od 0 do 255. V každej časti teda môže byť akékoľvek číslo od 0 do 255, čo nakoniec poskytuje tých už spomínaných asi 4,3 miliardy (24.8 = 32) adries.
Čoskoro si chytrí ľudia uvedomili, že adresy nemožno rozdeľovať po triedach a bolo zavedené jemnejšia rozdeľovanie podľa masky siete. Tá umožnila vytvoriť takmer ľubovoľne veľké siete a veľmi významne tak šetrí IP adresy až dodnes.
To bola prvá časť pomyselnej skladačky, ktorá vo výsledku umožnila funkcii IP adries v súčasnej podobe až do dnes. Druhou je NAT. Technológia s veľmi jednoduchým princípom.
Celý princíp Natu spočíva v tom, že oddeľuje dve siete. Súkromnú alebo verejnú. Privátne časť siete má vlastnú IP adresy (192.168.xx, 172.16-31.xx, 10.xxx) a je to taký malý svet sám pre seba. Na druhej strane je NAT súčasťou tej zvyčajne väčšie vonkajšej siete, kde vystupuje ako jediné zariadenie pod zvyčajne 1, ale niekedy aj viac, IP adresami.
Jediné, čo NAT vykonáva, je zamieňanie najčastejšie veľkého množstva vnútorných adries za jednu (alebo viac) vonkajšie. Doma tak máte potrebné 5 počítačov, každý s inou domáce adresou, ale pri prechode do siete vášho poskytovateľa internetu sa všetky hlási pod IP adresou, ktorá bola pridelená vášmu domu / bytu. Tým sa môže schovať za jednu verejnú adresu i veľká organizácia s niekoľkými desiatkami či stovkami počítačov.
Možno vás napadlo, že keď kontaktujete zo svojho PC nejaký server, ako NAT pri odpovedí spozná, ktorému počítaču má doručiť odpoveď zvonku, keď dáta z internetu prídu pre IP adresu Natu. Celé to spočíva v tom, že NAT odosiela dáta počítača pod konkrétnym portom (teda niečo ako číslo dverí, ktorých sú tisícky) a pri získané odpovede sa len pozrie na port, ktorému sú dáta adresované, a podľa neho je pošle konkrétnemu počítaču.
Ako sa vám článok páčil? LIKES 513 DISLIKES 540